Tomáš Kameník

Lyndon Institute, University of South Dakota

Ako to všetko začalo

Ahoj, volám sa Tomáš Kameník a narodil som sa 25. marca 1995. Pochádzam z Prahy, kde som v roku 2010 začal študovať na Gymnázium Arabská a trénoval atletiku pod vedením Jiřího Kmínka v oddiele TJ Dukla Praha. S nabitým školským rozvrhom na výberovom gymnáziu a tréningami každý deň som sa rozhodne nenudil. Práve naopak som každým rokom v škole upadal do veľkého stereotypu. Na jar môjho druhého ročníka som začal byť so situáciou stále viac frustrovaný. Hľadal som blogy študentov, ktorí strávili rok na strednej škole v Spojených štátoch. Myšlienka spraviť niečo podobné ma úplne pohltila. Najviac ma fascinovala idea, že študenti si môžu vybrať predmety, ktoré ich najviac zaujímajú a zároveň robia každé ročné obdobie iný šport. Moc dlho som nečakala a prezentoval som svoju myšlienku rodičom. Tí, bohužiaľ, neboli môjmu nápadu príliš naklonení a môj nápad tak zatiaľ zostal nesplneným snom.

Aj napriek odmietnutiu rodičov som aj naďalej čítal blogy študentov, ktorí štúdium v Štátoch absolvovali, a čím ďalej častejšie som narážal na tých, ktorí si boli schopní vyjednať štipendiu, na súkromných stredných školách, ktoré ich ubytovali priamo v areáli školy na internáte. Táto idea ma fascinovala ešte viac. Študenti si väčšinou vybudovali veľmi silné vzťahy s ostatnými spolužiakmi z rôznych častí sveta a stali sa z nich celoživotní priatelia. Jedného dňa som prechádzal blog podnikanivusa.com a ako na zavolanie som zbadal článok Ondřeja Kaniu, ktorý predstavoval svoju novú agentúru, ktorá mala cieľ sprostredkovať štipendium na súkromných stredných školách pre českých študentov. Ešte v ten deň som Ondřejovi poslal email s mnohými otázkami. Po niekoľkých týždňoch sme sedeli v reštaurácii s Ondrou a mojimi rodičmi, ktorí sa rozhodli ma nakoniec podporiť. Podpísali sme zmluvu o spolupráci a o niekoľko mesiacov neskôr som už na americkej ambasáde zariaďoval vízum pre môj jednoročný pobyt v Spojených štátoch na súkromnej strednej škole Lyndon Institute.

Prvý rok na Lyndon Institute

Niekoľko týždňov po úspešnej návšteve ambasády som už sedel v lietadle do Bostonu. Keďže som sa celkom nudil, rozhodol som sa pustiť si film. Bohužiaľ som musel po necelých desiatich minútach svoju snahu vzdať. Filmu bez tituliek som takmer nerozumel. Ako sa ale neskôr ukázalo, keď nás šofér z našej školy vyzdvihol, bol som schopný sa lámanou angličtinou celkom dorozumieť. Keďže sa moja stredná škola nachádzala v meste Lyndonville vo Vermonte, asi tri hodiny jazdy od letiska, prespali sme s ostatnými študentami v hoteli blízko lietadla. Druhý deň, keď sme sa s ostatnými študentmi vydali na cestu do našej školy, som už mal kamarátov z Číny a Tchaj-wanu. Bol to vskutku zaujímavý zážitok, pretože v pražskej škole som nikdy nestretol zahraničného študenta. Keď sme dorazili do školy, Čakali na nás už naši miestni vychovávatelia, ktorí mali za úlohu sa o nás starať a dohliadať na to, aby sme neporušili žiadne pravidlá. Od prvého dňa boli všetci neuveriteľne priateľskí. Hľadanie nových kamarátov tak nebol vôbec problém.

Začiatok školského roka bol veľmi perný. Uvedomil som si, že je niečo iné hovoriť s ľuďmi na hodinách angličtiny v Česku a učiť sa o niečom špecifickom na bežných hodinách v Amerike. Inak povedané, došlo mi, že doma sa nikdy neučil, ako sa mám učiť v angličtine. Našťastie ma zachránilo, že som bol zaradený do celkom jednoduchých hodín, ktoré väčšinou pokrývali látku, ktorú som sa učil niekedy počas druhého ročníka strednej školy v Česku. Následne sa našťastie moja schopnosť komunikovať anglicky na hodinách veľmi výrazne zlepšila po kritickom treťom týždni. Akonáhle som bol schopný komunikovať na hodinách lepšie, požiadal som preradenie na zložitejšie predmety. Vďaka tomu som mohol chodiť na mikro a makroekonómiu, ktoré som chcel ďalej študovať na vysokej škole.

Pretože som bol už v štvrtom ročníku, téma vysokých škôl sa hneď po začiatku školy stala náplňou debát mojich priateľov. Osobne som pôvodne odcestoval do USA s úmyslom stráviť tam jeden rok, naučiť sa anglicky a odcestovať naspäť domov. Avšak potom, čo som chvíľu surfoval na internete a zistil som, aká rozmanitá ponuka vysokých škôl v USA je (hlavne v porovnaní s jedinou voľbou Vysokej školy ekonomickej v Prahe), rozhodol som sa podať si prihlášku na vysoké v USA. Proces podávania prihlášok na školy bohužiaľ nie je jednoduchý. Pre väčšinu študentov sú hlavným problémom štandardizované skúšky. U mňa tomu nebolo inak. Bohužiaľ problém bol umocnený faktom, že moja znalosť angličtiny bola v tej dobe značne limitovaná a aj napriek všetkej snahe som bol schopný sotva dosiahnuť hodnoty priemerných amerických študentov. (pre ilustráciu: zatiaľ čo v matematike som mal percentil 93, v celkovom skóre som dosiahol len na percentil 74).
Aj napriek tomu, že boli prihlášky na vysokú školu veľmi zložité, svoj pobyt vo Vermonte som si veľmi užíval. Bolo to predovšetkým dané tým, že všetci v mojom okolí si pobyt užívali rovnako ako ja. Učitelia, študenti vychovávatelia - všetci si navzájom rozumeli a snažili sa odvádzať najlepšiu možnú prácu. Bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne. Mimo školské lavice bol môj život ešte zaujímavejší. Mal som možnosť zapojiť sa do mnohých rôznych mimoškolských aktivít, ako boli napríklad Lyndon Institute Culture Ambasadors, debatný klub alebo predstavovanie mojej rodnej vlasti návštevníkom školy. Okrem toho som mal šancu na jeseň hrať futbal, v zime lyžovať a na jar robiť atletiku, čo som si veľmi užil. Aby toho nebolo málo, každý víkend usporadúvali vychovávatelia najrôznejšie výlety.

Celkovo som zažil neuveriteľný rok, ktorý mi totálne zmenil život. Ako bonus som sa v priebehu mája dozvedel, že bol prijatý na univerzitu v Južnej Dakote a rodičia mi sľúbili finančnú pomoc, bez ktorej by nebolo možné snívať môj americký sen ďalej.

University of South Dakota - prvý ročník

V auguste tohto roku som sa znova lúčil s rodinou a vydával sa na ďalšie dobrodružstvo za oceán. Tentokrát nebol mojou destináciou Vermont, ale Južná Dakota nachadzajúca sa na stredozápade Spojených Štátov. Už príjazd, kedy som bol odprevadený do mojej izby a bolo mi povedané, že škola začína v pondelok, naznačil, že o mňa nebude tak dobre postarané ako na strednej škole a bude to viac formou "ako si to spravím, také to budem mať". Našťastie sa mi už pred príjazdom podarilo kontaktovať trénerov miestneho atletického tímu a honors programu, čo mi veľmi pomohlo s rýchlejšou orientáciou po príjazde.

Vysokoškolský život sa od toho stredoškolského veľmi líšil. Žiadna večierka a starostliví vychovávatelia, ale tiež žiadni učitelia, ktorí dohliadajú, aby sa študenti naučili všetko potrebné. Vysokoškolský systém v USA bohužiaľ diktuje, že študenti musia absolvovať všeobecné vzdelanie a tak som musel prvý semester prežiť s fyzikou, biológiou, angličtinou a ďalšími predmetmi nesúvisiacimi s ekonómiou a obchodom. Avšak následne v druhom semestri som si už mohol vybrať viac predmetov, o ktoré som sa naozaj zaujímal a škola tak začala byť veľmi zábavná. Okrem toho som začal veľmi úzko spolupracovať s mojím akademickým poradcom a naplánoval som si rozvrh tak, aby som bol schopný dokončiť školu len za tri roky namiesto štyroch. Je to asi jeden z najväčších rozdielov, ktorý cítim oproti Českej republike. Pokiaľ chce študent naozaj vyniknúť, je mu poskytnutých množstvo možností, ako sa odlíšiť od ostatných a mať tak väčšiu šancu v prihláškach na magisterské štúdium alebo v prípadnom hľadaní práci po ukončení školy.

Okrem akademických povinností som mal šancu byť súčasťou atletického tímu v najvyššej vysokoškolskej divízii. Aj keď to pre mňa bohužiaľ neznamenalo zisk štipendia, byť súčasť tímu bol pre mňa skvelý zážitok. Mal som šancu pozrieť sa mimo Južnú Dakotu a cestovať na závody do približne šiestich ďalších štátov. A ako bonus je všetko bežecké vybavenie sponzorované tímom. Oproti strednej škole tréningy nabrali na intenzite a museli sme si zvyknúť na trénovanie šesťkrát v týždni.

Mimo školu a šport som mal šancu zapojiť sa do klubov sponzorovaných školou. Jedným z nich bol Coyote Capital Management, čo je klub, kde študenti spravujú portfólio s cennými papiermi v objeme okolo štyridsať miliónov korún. V tomto klube som mal tú česť stať sa medzinárodným ekonomickým špecialistom a prezentovať ostatným členom, čo sa vo svete obchodu udialo za posledné týždne. Čerešničkou na torte pre mňa bola možnosť cestovať do New Yorku na GAME konferenciu, kde sa stretávali profesionáli z odboru finančníctva. Okrem finančného klubu som mal česť stať sa prezidentom Medzinárodného klubu, kde sa zdržujú medzinárodní študenti prítomní v škole. Hlavným vrcholom činnosti nášho klubu bolo poriadanie každoročnej udalosti Festival od Nations, kde medzinárodní Študenti pripravujú pokrmy z ich rodnej domoviny pre domácich študentov a ich členov komunity. S rozpočtom okolo sto tisíc korún a takmer štyrmi stovkami návštevníkov sa akcia stala jednou z najväčších na celej škole.

Celkovo bol môj prvý rok na univerzite veľkým zážitkom a na konci roku som sa veľmi tešil na to, že sa po prázdninách vrátim späť.



Zaujal Vás tento príbeh? Je čas začať ten svoj.

POĎME SA STRETNÚŤ

Napísali o nás

Tento web používa k poskytovaní služieb, personalizácii reklám a analýze návštevnosti súbory cookie (ďalšie informácie ). Používaním tohto webu s tým súhlasíte.