Felix Macháček

Ako som sa dostal do Ameriky?

Do Ameriky som sa chcel pozrieť už odmalička. Vždy ma fascinovala panoráma Manhattanu či slávny sanfranciský most Golden Gate. Môj život v Česku nebol neobyčajný. Ráno som išiel do školy, po škole som mal tréning, po tréningu som väčšinou hral nejakú online hru s kamarátmi. Ako väčšinu ostatných teenagerov ma škola v Česku dosť nudila. Bol som jeden z tých študentov, čo sedí v poslednej lavici a stále sa baví s kamarátmi. Keď som dostal možnosť ísť študovať do Ameriky, hneď som sa jej chytil. Nadchla ma myšlienka „dobrodružstva“, spoznávania nových ľudí a nového spôsobu života o niečo menej nudného než tu v Česku. Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo chcem odísť tak ďaleko od rodiny a všetkých kamarátov. Nikdy som nevedel, čo presne ma do USA ťahá. Vždy som sa usmial a odhodlane odpovedal: „A prečo nie?“

Môj prvý rok v Amerike

Akonáhle nastal deň môjho odletu, nemohol som uveriť, že sa to naozaj deje, že naozaj odlietam na rok preč od všetkého, čo som doposiaľ poznal. Na ceste na letisko sa ma rodičia neustále pýtali, či som si istý, či tam naozaj chcem ísť. Vždy som odpovedal: „Áno, áno.“

Keď som sa s rodičmi rozlúčil, začal som mať pochybnosti. Naozaj to zvládnem? No prílet do Oregonu všetky moje pochybnosti rozptýlil. Všetci boli neskutočne milí a ochotní. Nikdy sa mi napríklad nestalo, že by za mnou v nejakej reštaurácií prišiel otrávený čašník.

Keď nastal môj prvý školský deň na ich „middle school“ (tu u nás ide o druhý stupeň základnej školy), bol som veľmi nervózny. Bál som sa, či ma moji spolužiaci na škole prijmú, alebo či nebudem outsider. Hneď sa ale ukázalo, že to boli zbytočné obavy. Američania sú neobyčajne milí a ústretoví. Prvých pár týždňov som v škole vôbec nehovoril, pretože som sa hanbil za svoj prízvuk. Ako som ale následne zistil, nemal som na to vôbec dôvod. Všetci sú na cudzincov zvyknutí. Raz sa mi predsa len stala jedná vec, nad ktorou sa s kamarátmi ešte dnes zasmejeme. Keď sme po anglicky čítali knihu, prišiel rad aj na mňa. Začal som teda čítať. Po krátkej chvíli ma učiteľ zastavil a povedal, nech čítam trochu viac nahlas. Takto sa to ešte niekoľkokrát opakovalo. Nakoniec som sa cítil tak trápne, že som mu nemilosrdne odvetil „No“ a ďalej som už nečítal.

Všetci americkí učitelia sú veľmi ústretoví a ochotní. O to viac ma škola bavila. Nemajú potrebu študentov prekvapovať neohláseným testom. Mali s nami skôr kamarátsky vzťah. Zaujalo ma aj to, že sme mali len štyri povinné hodiny a potom ďalšie štyri, v ktorých sme si mohli zvoliť akýkoľvek predmet, ktorý sa nám páčil. Ako určite viete, v Amerike majú školské tímy. Zo začiatku som sa neplánoval do nejakého zapojiť, a to hlavne kvôli rozdielovým skúškam. Potom ma ale môj učiteľ telesnej prehovoril, aby som hral futbal. Tvrdil, že všetci Európania sú vo futbale dobrí. Samozrejme, že náš tím bol asi najhorší v lige, no aj tak som rád, že som mohol hrať. Zo všetkých tých fast foodov som mohol pekne pribrať. V priebehu roku sme podnikli veľa zaujímavých výletov. Jazdili sme na pláž. Škola vlastnila svoju loď. Využívali sme ju aj ako pohon pre vodné lyže. Tiež sme mohli navštíviť zábavný park. Keď som ešte chodil do školy v Česku, tak nás vzali maximálne do botanickej záhrady.

V tej dobe som ešte nevedel, či v Oregone budem môcť zostať ďalší rok. Chodil som do školy, poctivo trénoval, navštevoval kamarátov u nich doma. Vždy sme sa stretli celá banda. Cez víkendy sme dokonca usporadúval párty, kde pravidelne dorazilo kľudne pätnásť ľudí. Viedol som omnoho zaujímavejší život než v Česku. Takže kedykoľvek som hovoril s rodičmi, prehováral som ich, aby ma v Štátoch nechali aj na ďalší rok. Nakoniec sa to podarilo.

Pokračovanie