Felix Macháček

Ako som sa dostal do Ameriky?

Do Ameriky som sa chcel pozrieť už odmalička. Vždy ma fascinovala panoráma Manhattanu či slávny sanfranciský most Golden Gate. Môj život v Česku nebol neobyčajný. Ráno som išiel do školy, po škole som mal tréning, po tréningu som väčšinou hral nejakú online hru s kamarátmi. Ako väčšinu ostatných teenagerov ma škola v Česku dosť nudila. Bol som jeden z tých študentov, čo sedí v poslednej lavici a stále sa baví s kamarátmi. Keď som dostal možnosť ísť študovať do Ameriky, hneď som sa jej chytil. Nadchla ma myšlienka „dobrodružstva“, spoznávania nových ľudí a nového spôsobu života o niečo menej nudného než tu v Česku. Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo chcem odísť tak ďaleko od rodiny a všetkých kamarátov. Nikdy som nevedel, čo presne ma do USA ťahá. Vždy som sa usmial a odhodlane odpovedal: „A prečo nie?“

Môj prvý rok v Amerike

Akonáhle nastal deň môjho odletu, nemohol som uveriť, že sa to naozaj deje, že naozaj odlietam na rok preč od všetkého, čo som doposiaľ poznal. Na ceste na letisko sa ma rodičia neustále pýtali, či som si istý, či tam naozaj chcem ísť. Vždy som odpovedal: „Áno, áno.“

Keď som sa s rodičmi rozlúčil, začal som mať pochybnosti. Naozaj to zvládnem? No prílet do Oregonu všetky moje pochybnosti rozptýlil. Všetci boli neskutočne milí a ochotní. Nikdy sa mi napríklad nestalo, že by za mnou v nejakej reštaurácií prišiel otrávený čašník.

Keď nastal môj prvý školský deň na ich „middle school“ (tu u nás ide o druhý stupeň základnej školy), bol som veľmi nervózny. Bál som sa, či ma moji spolužiaci na škole prijmú, alebo či nebudem outsider. Hneď sa ale ukázalo, že to boli zbytočné obavy. Američania sú neobyčajne milí a ústretoví. Prvých pár týždňov som v škole vôbec nehovoril, pretože som sa hanbil za svoj prízvuk. Ako som ale následne zistil, nemal som na to vôbec dôvod. Všetci sú na cudzincov zvyknutí. Raz sa mi predsa len stala jedná vec, nad ktorou sa s kamarátmi ešte dnes zasmejeme. Keď sme po anglicky čítali knihu, prišiel rad aj na mňa. Začal som teda čítať. Po krátkej chvíli ma učiteľ zastavil a povedal, nech čítam trochu viac nahlas. Takto sa to ešte niekoľkokrát opakovalo. Nakoniec som sa cítil tak trápne, že som mu nemilosrdne odvetil „No“ a ďalej som už nečítal.

Všichni učitelé v Americe jsou vstřícní a ochotní. O to víc mě škola bavila. Nemají zapotřebí studenty překvapit neohlášeným testem. Měli s námi spíše kamarádský vztah. Zaujalo mě i to, že jsme měli jen čtyři povinné hodiny a další čtyři hodiny, v nichž jsme si mohli vybrat jakýkoliv předmět, který se nám líbil.
Jak jistě víte, v Americe mají školní týmy. Ze začátku jsem neplánoval se do nějakého zapojit, a to hlavně kvůli rozdílovým zkouškám. Potom mě ale můj učitel tělocviku přemluvil, abych hrál fotbal. Tvrdil, že všichni Evropani jsou ve fotbale dobří. Samozřejmě, že náš tým byl asi nejhorší v lize. I tak jsem ale rád za to, že jsem hrál. Ze všech těch fast foodů jsem mohl pěkně přibrat. V průběhu roku jsme podnikli mnoho zajímavých výletů. Jezdili jsme třeba na pláž. Škola vlastnila loď. Využívali jsme ji i jako pohon pro vodní lyže. Také jsme mohli navštívit zábavní park. Když jsem ještě chodil do školy v Česku, tak nás vzali tak akorát do botanické zahrady.

V tej dobe som ešte nevedel, či v Oregone budem môcť zostať ďalší rok. Chodil som do školy, poctivo trénoval, navštevoval kamarátov u nich doma. Vždy sme sa stretli celá banda. Cez víkendy sme dokonca usporadúval párty, kde pravidelne dorazilo kľudne pätnásť ľudí. Viedol som omnoho zaujímavejší život než v Česku. Takže kedykoľvek som hovoril s rodičmi, prehováral som ich, aby ma v Štátoch nechali aj na ďalší rok. Nakoniec sa to podarilo.

Pokračovanie